FairyInYourHead

Bol to krásny les. Hoci sa mi po ceste ťažko chodilo, dýchalo, boleli ma kolená a ťažil batoh, pozorovala som každý svoj krok a každý kameň, najrôznejšie prekážky. Konáre mi poškrabali tvár a môj zrak, moje zmysly. Ostala som sama so sebou a jedna noha viedla vpred a tá druhá ma ťahala k zemi. Na kraji cestičky po zasypanej rovine lístím a snehom sa zdalo veľmi jednoduché šmyknúť sa a zraniť. Niekto by ma určite zachránil, vravím si. Keď som však potreboval

po tom ako všetci dosiahli nekonečné šťastie a vyplnili prázdne miesto sebou samým ostala som stáť v nikdy nekončiacej zime stratila som reč poletuje medzi konármi snažím sa vyšplhať po tom strome držím sa za jeho ryhy prehlbujem jeho prázdne miesta neviem tam vyjsť mrznú mi ruky každým načiahnutím strácam stabilitu každým pokusom strácam samu seba

Vyrástol nový strom, fúka doň vietor, ohýba sa. Pod ťarchou vetra sa mu potia korene, pod slnkom rastie do sveta. Zmráka sa, stále neprší, oťažieva a ani si nevšimne stromčeky, ktoré veselo rastú vedľa neho.

chcem si kúpiť mužský sveter s číslom XL, s vyťahanými rukávmi, s véčkovým výstrihom a gombíkmi. chcem si kúpiť dlhé nohavice, žiadne sukne, žiaden silón, iba neoholené nohy. chcem menštruovať do gatiek, chcem mať v rifliach otvor na močenie, chcem mať tvrdú pokožku, chcem byť ženou.

púpavy sú osvetlené hoci je noc a v tme žltú nevidno žihľavové vône pália okoloidúce nosy a osy už dávno spia v perinách skláňajú hlávky zaspávajú lesné hríby, muchotrávky na sieťke v okne zaspal každý nočný motýľ z okolia Hornádu teraz si už môžem aj ja ľahnúť do trávy, do vody, do skaly a nerušene byť.

Po tichej búrke sme sa pomaly zotavili. Prebehlo to nečakane, neboli sme pripravení čeliť niektorým otázkam, nemali sme odpovede dopredu premyslené. Iba sme tušili, čo naozaj chceme. Mlčali sme a čakali, čo povie ten druhý. Báli sme sa, boli sme unavení. Boli sme sami, nikto nás neobčerstvil, neutrel pot z čela, nikto nám nedodal odvahu, nikto medzi nami nestál. Čas plynul raz pomaly, raz rýchlo a vzduch oťažieval slovami, ktoré sme spočiatku nechceli povedať. Ochladilo sa a zd

fialové lúče na kraji lesa blesky a tance na kraji lesa slnko zapadá nevidno už kraj lesa zmocnila sa ma tma zhasla som svetlo nevidím na kraj lesa poslepiačky kráčam na to miesto hoci som tam ešte nebola stratila som sa stratila som sa na kraji lesa

Ušila si si handrovú bábiku. Spala si s ňou, objímala si ju, utierali ste si slzy a prezrádzali tajomstvá na mieste, ktoré ste poznali iba vy. Zvykla si ju nosievať so sebou pod bundou, až kým si po dvoch rokoch nevyrástla. Dnes už neveríš na víly a nerozprávaš sa so svojou bábikou, nečeš jej vlasy, neprišívaš gombíky. Dnes už nevieš, kam sa podela tá krehká dušička, kam si sa sama podela. Iba ona vie, že leží v prachu pod posteľou netušiac, že ty stojíš pred obchodom s handrovými bábikami.

Keď mi chýbaš, dívam sa na tvoj odraz všade okolo mňa. Vidím ťa v každom liste stromu, v každom liste zápisníka, v riadkoch a medzi riadkami. Si v mojich rukách, keď maľujem život, si v šálke, keď ju ovoniavam, keď cítim teplo. Keď mi chýbaš, viem, kto sme.